Prenechať dieťaťu vedenie

Prenechať dieťaťu vedenie

 

Jedna z učiteliek v MŠ mi dnes povedala, že pri privedení a vyzdvihnutí dieťaťa s ním ostávam príliš dlho, čo je preňho mätúce a robí mu situáciu ťažší. Nie že by som s týmto argumentom celkom nesúhlasila, ale nie je to tak, že neplače, ak som s ním len krátko. Možno sa domnieva, že ostávam na celý deň. Veľa krát keď prídem, dobre sa baví a nechce odísť, tak ostanem tam a hrám sa s ním, niekedy aj do konca (17.00 hod.) Iné dni po chvíľke vyjadrí prianie ísť domov a teda ideme. Učiteľka si myslí, že toto je nevhodné a pre dieťa mätúce. Zdôrazňuje, že o tomto nemá rozhodovať dieťa, že rozhodnúť má rodič. Domnievam sa, že pokiaľ to nikomu neublíži, je v poriadku prenechať dieťaťu vedenie (alebo rozhodovanie o priebehu niektorých udalostí). Myslíte si, že môže byť pre dieťa mätúce nechať ho rozhodnúť, kedy odísť zo škôlky? Alebo keď s ním ráno ostanem 20-30 minút?

 

 

Milý rodič,

Všimnite si, že sa pýtate preto, lebo nemáte odvahu počúvať svoje srdce, prípadne potrebujete potvrdiť, čo cítite. Intuitívne viete byť s vaším dieťaťom a uznať jeho prianie. Je to správne. Práve myšlienka „treba rozhodnúť za deti, čo je pre ne najlepšie“ je dôvodom, prečo svojej intuícii celkom nedôverujete. Keď ste boli dieťaťom, vaši opatrovatelia vám odobrali právo v niektorých veciach o sebe rozhodovať. Preto ste stratili schopnosť spoliehať sa na seba, nezávislosť a sebadôveru. Namiesto počúvania svojho srdca ste sa naučili pochybovať o sebe a počúvať autoritu.

Vaše dieťa je viac než čímkoľvek iným zmätené matkou, ktorá ho opúšťa napriek jeho želaniu. „Mama ma ľúbi, ako môže odísť, keď to nechcem?“

Počúvajte svoje srdce. Vaša intuícia je správna. Dôverujte sebe a svojmu dieťaťu. Nechce, aby ste odišli.

Ak dieťaťu od počiatku umožníme viesť jeho vlastný život, učí sa sebadôvere a stáva sa nezávislým. Úlohou rodiča je odstraňovať z cesty prekážky, nie ignorovať jeho voľby. Odstraňovanie prekážok zahŕňa veci týkajúce sa bezpečnosti, zdravia (jedlo) a ďalej čokoľvek, čo môže spôsobiť škodu, ako médiá, nekvalitné hračky či iné škodlivé vplyvy. Vo všetkých ostatných oblastiach by dieťa malo o sebe rozhodovať samo. Rozhodnutie, že chce byť s mamou, je vždy na dieťati.

Učiteľkám v MŠ sa hodí, aby rodičia odišli, pretože je to pre nich ľahšie. Myslia to dobre, naučili sa, že pri tom ide o dieťa, ale nie je to tak. Pre učiteľa je oveľa ťažšie ovládať skupinu detí, ktoré dôverujú sami sebe a teda nie sú také poddajné. Učitelia preferujú poslušné deti, ktoré ľahko „zapadnú“, čo ich neprirodzenú a preto náročnú prácu urobí zvládnuteľnou.

Pre dieťa je najlepšie, keď je autonómne a môže sa spoľahnúť samé na seba. Keď zažíva, že je jeho vôľa uznávaná, učí sa „môžem sa na seba spoľahnúť“ a „môj vnútorný hlas je pravdivý“. Také zážitky sú základom pre to, aby sa stalo nezávislým a dôverovalo si.

Musím dodať, že ak plne načúvate svojmu dieťaťu, nebudete ho dávať do škôlky vôbec. Škôlka nie je plnohodnotná náhrada rodičov a môže spôsobiť škody. Deti rovnakého veku spolu nedokážu pokojne vychádzať veľmi dlho. V škôlke sa dieťa učí byť s ľuďmi, ktorí ho nemilujú opravdivo, zažíva spoločenský neúspech a teda  je pod kontrolou dospelých.

Neviem, či musíte chodiť do práce a preto potrebujete náhradnú starostlivosť. Ale ak máte na výber, veľmi doporučujem dopriať vášmu dieťaťu tú najlepšiu sociálnu interakciu, ktorú má od prírody – vzťah s vami. Nezáleží na tom, aká je škôlka výborná, nie ste to jednoducho vy. Nie je to výlučný vzťah dvoch ľudí založený na skutočnej láske.

Malé deti, keď vidia mamu odchádzať napriek ich slzám, nie len že prestanú dôverovať sami sebe, myslia si, že si to zaslúžia a mama ich neľúbi až tak veľmi. Nájdete svoje dieťa šťastne sa hrať nie preto, že škôlka je preň dobrá, ale pretože si uvedomí, že tam jednoducho byť musí a popri tom sa môže aj zahrať. Naučí sa podrobiť sa, vzdať sa svojej vôle (dobré pre učiteľa, nie však preň). Začne žiť život, ktorý vidí ako jediný možný.

Sociálnym zručnostiam sa najlepšie dá naučiť vo vzťahu jeden-k-jednému, ideálne s matkou, otcom a ďalšími blízkymi milujúcimi dospelými. Jedno staršie dieťa ako spoločník je tiež fajn, ale nie skupina rovesníkov na tak veľa hodín. V milujúcom blízkom vzťahu dieťa nadobúda sociálne zručnosti. Vidí samého seba ako schopného vzťahu a je nepravdepodobné, že by to vyústilo do agresie či napĺňania role obete.

Ak pracujete a musíte zabezpečiť starostlivosť o dieťa, doporučujem namiesto škôlky zaplatiť za starostlivosť nejakej dospelej osobe, za čas, ktorý musíte byť v práci a dokonca nechať si ho priviesť na vaše pracovisko. Ak pracovať nemusíte, nech je vaše dieťa s vami a ak chce, zabezpečte navyše ako spoločníka nejaké staršie dieťa.

Na záver: Ak vaše dieťa plače, keď odchádzate, hovorí vlastne „nechcem byť bez teba.“ Dôverujte mu a naplňte jeho potrebu.

Viem si predstaviť, že takáto odpoveď vás môže rozrušiť. Možno to odmietnete, alebo sa môžete cítiť smutne či zmätene. Moje slová sa možno dotknú vášho intuitívneho srdca a popri tom sú v rozpore s mnohými tradičnými hlasmi okolo vás. Ak potrebujete niečo objasniť, či viac emocionálnej sily a porozumenia skutočným potrebám vášho dieťaťa, rada vám pomôžem cez telefón...

Srdečne Naomi Aldort, http://authenticparent.com/

Přeložila Daniela Vávrová

 

Comments